OBSCURE SPHINX - Emovere
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Pred deviatimi rokmi v poľskom Białystoku dvaja chlapíci dostali nápad odieť pravoslávnu liturgiu do blackmetalového hávu a svojím debutovým albumom vyvolali uctievačský ošiaľ v prvom rade u zástupov čiernych sŕdc. Toto masové prepadnutie celkom originálnemu nápadu ma obišlo veľkým oblúkom, „Liturgiju“ (nebudem tu hľadať cyriliku) som si niekoľkokrát vypočul, s tým, že nie je to kravina, v podstate celkom originálna nahrávka, ale pred „BÁŤUŠKOM“ sa na kolená fakt hádzať nebudem, aj tak ich celkovo používam zdravšie. Náhla veľká sláva zakrátko vyústila do vojny medzi hlavnými protagonistami o to, že kto kurwa je vlastne oprávnený zovať sa báťuškom, vyhral ju nakoniec Christofor, v civile Krzystof Grabikowski, ktorý s týmto titulom cestuje po pódiách metalového sveta. Jeho bývalý kolega si poskladal vlastnú verziu, vydal s ňou aj album, dočkavší sa nejasajúcich recenzií, už ju aj premenoval. A aby to bolo ešte veselšie, vyrojilo sa po svete niekoľko home-made projektov s báťuškoidným názvom, zneli kus po kuse tak, že aj ich tvorcovia si museli hovoriť „no to sa mi podarila ozaj monumentálna chujovina!“
Ten „seriózny“ BATUSHKA každopádne pred niekoľkými mesiacmi ohlásil, že návštevou požehná Košice (ak sa nemýlim, po druhý raz, ten prvý som nebol) a vďaka zvestiam o výpravnosti liturgie by stál za návštevu aj sólo, nakoniec, onehdy som navštívil predstavenie CULT OF FIRE a z koncertu som odchádzal s pocitom „ale teraz som videl niečo nekaždodenné!“ Súčasťou turné však boli aj holandskí melodeathmetaloví démoni GOD DETHRONED, ktorých prvé štyri albumy uctievam a tie ostatné mám tiež rád, a medzinárodné hviezdne zoskupenie VLTIMAS. Nakoniec ešte pribudli ATER z čilského Santiaga a dosť ma mrzí, že ich som nakoniec nestihol, na albume „Somber“ hrajú zaujímavý disonantný death/black metal a kamoši, ktorí ich v Colle videli a počuli, dodali prirovnania ako „temný MESHUGGAH, ale keď hrajú najpomalšie veci“, a čo sa týka pódiovej štylizácie „hrali zakuklení, podobne ako MGŁA a také kapely.“
Ľudí klasicky pomenej, odhadujem pod stovku v momente, keď na pódium nastúpilo kvarteto z holandského Beilenu. GOD DETHRONED ma uchvátili druhým albumom „The Grand Grimoire“ a bola doba, kedy by som už ani nemohol dúfať, že ich niekedy uvidím naživo, lebo pred viac než niekoľkými rokmi vyhlásili „koniec, nič nebude“, akurát že potom vydali hneď niekoľko ďalších albumov, no, nie že by ma to mrzelo. Z pôvodnej zostavy je tam už len frontman Henri Sattler (gitara, vokál), zvyšok zostavy prišiel v rokoch 2014 až 2021. V každom prípade som si vystúpenie užil, setlist sympaticky namiešal skladby z veľmi čerstvého nového albumu „The Judas Paradox“ so staršími a „Serpent King“ či „Boiling Blood“ z pódia boli pre mňa vrcholmi koncertu. Naživo vyniklo, že hudba GOD DETHRONED nie je len jedovato černastá a neľútostne bičujúca, ale aj mrazivo atmosférická a niekedy zahalená závojom melanchólie. Henri, ktorý z nahrávok znie ako hovorca a vyslanec pekla, pôsobil naživo skôr civilne, až skromne a tešilo ho, že napriek ospalej strede (síce, tu je na metaloch ospalo hociktorý deň v týždni) reagujeme celkom nadšene.
Setlist: 1. Asmodeus 2. The Hanged Man 3. Rat Kingdom 4. Spirit of Beelzebub 5. Serpent King 6. Boiling Blood 7. Illuminati 8. Hubris Anorexia 9. The Judas Paradox
David Vincent už do Colla pred niekoľkými rokmi zavítal s I AM MORBID, niekedy však na turné zjete kadečo a nie vždy to dopadne dobre, a tak sa v ten deň miesto pódia radšej držal bližšie rozlohou podstatne skromnejších a väčšie súkromie skýtajúcich priestorov. V druhý deň tohtoročného októbra sa ukázal vo výrazne lepšej, priam majstrovskej forme, keď klub ovládol so svojou suitou VLTIMAS (číta sa cca „ultimas“). Pôvodne je to do istej miery superskupina, s Davidom (ex-MORBID ANGEL) tam účinkujú Rune „Blasphemer“ Eriksen (gitara, ex-MAYHEM, inak AURA NOIR a kadečo iné) a titan extrémne metalového bubnovania Flo Mounier (CRYPTOPSY). Toho naživo zaskakuje Paweł Jaroszewicz (ANTIGAMA a zástup ďalších poľských náklepov) a v kapele ešte účinkujú Holanďan Ype TWS (basgitara) a portugalský gitarista João Duarte. VLTIMAS majú dva albumy, novinka „Epic“ vyšla v marci tohto roku a je na nej nápaditý, výbušný temný kov smrti s prvkami thrash a black metalu. Prekvapí aj presahmi mimo extrémne žánre a je tu viacero takých pasáží, pri ktorých si poviete „zaujímavé je, že to, čím Vincent totálne domrdal ten album MORBID ANGEL, na ktorom sa na chvíľu vrátil do kapely, mu tu funguje.“ Má to svoje „štadiónové“ momenty, iste, ale je to hlavne „výpravný“ a brilantne zložený nárez, ktorému korunu nasadzuje Vincent. Ten sa obzvlášť naživo ukázal ako vynikajúci spevák – áno, on klasickým deathmetalovým vokálom dokáže skutočne spievať – a charizmatický šoumen. (By ma zaujímalo, či ten sýty, kultivovaný barytón, ktorým poslucháčov uvádza do nálady a atmosféry, niekde doma trénuje, každopádne ho môže ísť vyučovať, tak si pamätám, že už pred tridsiatimi rokmi hovoril podobne.) Výborné to bolo. Dúfam, že nikto nečakal niečo od MORBID ANGEL, to by fakt pobavil.
Setlist: 1. Volens Discordant 2. EPIC 3. Praevalidus 4. Invictus 5. Mephisto Manifesto 6. Exercitus Irae 7. Last Ones Alive Win Nothing 8. Nature's Fangs 9. Scorcher 10. Miserere 11. Everlasting
Potiaľto sme boli na koncerte, odtiaľto sa večer preklopil do obradu. Za sledovanie stála už príprava scény, objavili sa ortodoxné náboženské propriety, oltár, ikony, sviečky postupne zapaľované postavou zakuklenou do na prvý pohľad bohoslužobného rúcha, na ktorom sa, podobne ako na ostatnom náboženskom vybavení, dali zaznamenať „drobné úpravy“. Lebka, šero, kadidlo. Ja som sa naposledy na serióznom náboženskom obrade ocitol pred rokmi na jednej svadbe, bolo to u gréckokatolíkov, nebolo ponuro, len strašne dlho, usadili sme sa vzadu a v rámci možností to tak nejako rešpektovali. V Colle naopak pri predstavení BATUSHKA bolo veľmi pôsobivo ponuro, už len intro stálo za to, jeho atmosféra mi pripadala ako niečo, čo by – len teoreticky – mohol cítiť mŕtvy človek, ak by mu dochádzalo, že kopol do kalendára, odložil lyžicu, zatrepal krpcami, loj kope a lepšie už to nebude. Potom vybuchol black metal, ale taký, že skrátka nie ste na koncerte, ste na obrade, asi skôr rúhavom – údajne si to má každý prebrať po svojom – a nikto tu na pódiu ani pod pódiom krepčiť nebude. Hudobne aj vizuálne to bolo pôsobivé, BATUSHKA je rozhodne vybrúsený koncept, po hudobnej stránke veľmi solídny black metal s apokalyptickou, zhubnou atmosférou, nezemskými chorálmi, pódiovým predstavením. Pokiaľ vás neberie náboženský presah, stále môžete pozorne počúvať a hovoriť si „tak napríklad to rozhodne nemá blbé gitary!“ Vydržal som niekoľko skladieb a určite by sa dalo viac, ale kadidlo ma nakoniec zo sály vyštvalo, to bolo v ten večer hádam aj na ulici, možno ho cítila aj „konkurencia“ za múrom, je tam kostol a pridružená infraštruktúra gréckokatolíckeho štýlu. Stotridsať návštevníkov v ten večer zažilo dávku metalu, na akú sa tak skoro nezabudne.
Setlist: 1. Yekteniya III: Premudrost' 2. Yekteniya IV: Milost' 3. Wieczernia 4. Powieczerje 5. Polunosznica 6. Utrenia 7. IRMOS II 8. Irmos III 9. Pismo IV 10. 11. Wierszalin IV 12. Wierszalin VIII
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Jedni z mála u nás (ne-li vůbec jediní) představitelé zatuchlého hnilobného death/doomu o sobě dávají vědět novým EP, jehož trojice chorobných songů také jasně demonstruje fakt, že tato obluda už dozrála na úroveň plnohodnotného alba. Čím dříve, tím lépe!
Pokračování, která neukončují děj, to mají těžké. Druhé Silo je pomalé, vláčné a nestane se v něm vlastně nic, co by se nevešlo do jednoho dvou dílů. Nečtenářům knih navíc nemusejí být zřejmé všechny pohnutky jednajících. Tak snad to třetí řada narovná.
Ruské skupiny většinou ignoruji, ale než jsem si všiml, že je tahle z Jekatěrinburgu, upoutal mě jejich starosvětský thrash. Nic převratného se sice neděje, spíš je to jako výlet zpět časem, ale pro pamětníka celkem dobrý.
Keith Buckley (ex-EVERY TIME I DIE) jako by se svými kumpány zkoušel štěstí v hodně melodickém metalcore, nebo možná spíše post-hardcore, ale na mě je to hodně plytké a podbízivé. BETTER LOVERS, kde působí další členové ETID, jsou úplně jiná liga.
Trochu Red Dead Redemption pro čtenářky Marianne. Pod krví a špínou se schovávají scenáristická klišé a dutá schémata revizionistických westernů. Má to sice patřičně gritty look, ale nekouše to. Spousta sentimentu a neschopnosti poradit si s postavami.
Veteráni stonerrockového stylu toho mají za sebou už hodně, ale stále jim to hodně sluší a tak i album roku 2024 v sobě nese odkaz na klasické devadesátky a tedy dobu, kdy tahle skupina tvořila po boku KYUSS historii.